Rozhovor s Matejom Tóthom: všetko o jeho pocitoch z víťazstva

Matej Tóth nám v Riu dokázal, že má guráž a jeho talent je naozaj obrovský. V našom spoločnom rozhovore nám popísal svoje očakávania a pocity z pretekov, ale aj to, čo bolo pre neho najťažšie.

Ako si sa pripravoval na preteky v Riu?

Skladba tréningu bola veľmi podobná ako posledné 2 roky (aj pred ME v Zürichu, aj pred MS v Pekingu). To znamená 2 týždne Štrbské Pleso, týždeň sústredenie pri mori Caorle (Taliansko), 3 týždne vysokohorské sústredenie v Livignu (Taliansko), potom 5 dní doma a následne cesta do Brazílie, kde som strávil 11 dní v meste Juiz de Fora (180 km od Ria) a nakoniec presun do olympijskej dediny 3 dni pred štartom. Za týchto 8 týždňov som odtrénoval 1300 km.


toth medaila2.jpg

Aké očakávania si mal pred štartom, na čo si myslel?

Očakávania boli veľké, ale predovšetkým som sa tešil na štart . Päťdesiat kilometrov je veľmi dlhá a zradná disciplína, takže myslieť len na medaily by bola chyba. Snažil som sa sústrediť len na svoj výkon a predať, čo som mal natrénované.

Opíš nám pocity, keď si prišiel do cieľa a vedel si, že zlato je už tvoje.

Bolo to úžasné. Slovami veľmi ťažko opísateľné. Bolo to niečo ako zmes eufórie, neskutočného šťastia, radosti, ale aj úľavy a únavy. Aj keď som bol fyzicky vyčerpaný, eufória ma držala na nohách a mohol som si ten pocit užiť.

Ako si oslávil víťazstvo?

Nijaká veľká oslava nebola. Pripili sme si v slovenskom dome, kde mi oficiálne zagratulovalo aj vedenie výpravy, dal som si slovenské bryndzové halušky a jedno nealko pivko. Hlavne som sa už nevedel dočkať cesty domov a stretnutia s mojimi najbližšími.


Čo bolo pre teba na týchto pretekoch najťažšie?

Že to nešlo úplne podľa predstáv. Od začiatku to šlo fajn, ale nebol to nejaký hviezdny deň, že všetko išlo samo. Musel som sa koncentrovať takmer na každý krok, aby som nespravil chybu a držal si svoje tempo a pocity na dobrej úrovni.

Líšila sa tvoja strava počas prípravy a samotných pretekov?

Snažím sa fungovať v určitom stravovacom režime celý rok rovnako. Či je tvrdá príprava tesne pred pretekmi, alebo počas oddychu. Tento režim mi vyhovuje a neberiem ho ako nejakú obetu, takže nemám dôvod ho nejako porušovať. Samozrejme, čím viac sa blížili preteky, tým viac sme sa snažili vyhýbať rizikovej strave, aby nám žalúdočné či iné tráviace problémy neskomplikovali preteky.

Ochutnal si v Riu nejaké lokálne špeciality?

Tento rok ani nie, ale keď som bol minulý rok v Riu, tak sme boli v tradičnej brazílskej reštaurácii. Ponúkali niečo, čo mi veľmi chutí a mám to rád – hovädzie steaky, takže som si dal naozaj výnimočne pripravené a kvalitné mäsko.


Po pretekoch bol na teba určite vyvíjaný veľký tlak z okolia i z médií. Stihol si si už poriadne oddýchnuť?

Po pretekoch to už ani nie je tlak, ten bol pred pretekmi. Teraz je to skôr nekonečný kolotoč pozvaní, stretnutí a, bohužiaľ, aj odmietaní. Nemám šancu všetko zvládať a hlavne chcem byť viac so svojou rodinkou, takže to tempo stretnutí sa snažíme viac rozložiť na dlhšie obdobie.

Aké sú teraz tvoje športové ambície do budúcna?

Hlavne sa doliečiť a byť zdravý. Potom sa naďalej venovať tomu, čo ma baví a napĺňa – teda chôdzi. Ani pred tým nebolo mojou motiváciou získavať medaily. To bolo len vyvrcholenie tvrdej práce. Takže obavy o stratu motivácie nemám. Netrúfam si však odhadnúť, koľko rokov ešte vo vrcholovom športe vydržím.

Čo by si chcel odkázať svojim fanúšikom a rodine?

Rodine sa snažím hovoriť všetko od srdca a priamo. Fanúšikom, ktorým som nepoďakoval osobne, by som chcel z celého srdca poďakovať za povzbudzovanie, za podporu a energiu, ktorú mi do Brazílie posielali.



Späť na Blog